Nový výstavný cyklus Vo výklade každý druhý mesiac vo verejnom priestore predstavuje diela vizuálneho umenia reagujúce na aktuálne otázky súčasného spoločenského života.
V tomto výstavnom formáte sme oživili spoločnú realizáciu Výklad (Anti-galéria) autorov Petra Bartoša a Júliusa Kollera, ktorí v roku 1968 vystavili svoje diela vo výklade rýchloopravovne pančúch na Klobučníckej ulici v Bratislave.
Začali sme symbolicky dielom Dráma bratislavského podhradia (2020) Petra Bartoša, ktorý sa dlhé roky zaoberá problémom devastácie vzácneho historického, mestského a prírodného územia, nachádzajúceho sa v našom neďalekom susedstve a v súčasnosti podliehajúceho radikálnym zmenám.
Vznikla tak svojho druhu časovo rozvrstvená socio-kultúrna sonda do premien tohto priestoru – vizuálna problémová mapa – s návrhmi a ideami, ktoré autor vytrvalo distribuuje do sveta.
Vo výklade: Peter Bartoš, spolupráca Ľudmila Rampáková, Viliam Figusch a občania
Kedy: 15. 5. – 17. 7. 2021
Kde: Esterházyho palác – okno Berlinky
Vstup voľný
Kurátorka: Katarína Bajcurová
Dielo: Peter Bartoš, spolupráca Ľudmila Rampáková, Viliam Figusch a občania. Bez názvu (Dráma bratislavského podhradia), 2020
A aké dielo máme vystavené práve teraz? Navštívte www.sng.sk – sekciu Výstavy a príďte nahliadnuť do okna Esterházyho paláca!
Zdroj foto: ww.sng.sk
Viac informácii o výstave nájdete na stránke www.sng.sk:
Symbolicky začíname dielom Petra Bartoša (1938) Dráma bratislavského podhradia (2020). Bartoš sa dlhé roky zaoberá problémom devastácie vzácneho historického, mestského a prírodného územia, ktoré sa nachádza v našom neďalekom susedstve a v súčasnosti podlieha radikálnym zmenám. Prináša „nadpolitickú“ a „nadčasovú“ úvahu o koncepte premien bratislavského podhradia, o tom, čo by bolo a mohlo byť, keby sme sa „započúvali“ do tohto unikátneho priestoru a rešpektovali jeho charakter. Vznikla tak svojho druhu časovo rozvrstvená socio-kultúrna sonda do premien tohto priestoru – vizuálna problémová mapa – s návrhmi a ideami, ktoré autor vytrvalo distribuuje do sveta.
Pohľad na Bratislavský hrad a Hradný vrch je blízky a dôverne známy všetkým Bratislavčanom, a nielen im, ten pohľad na ne už dlhodobejšie bolí, najnovšie sa do hradného brala zahryzla ťažká technika a celý priestor čaká radikálna prestavba a premena. Peter Bartoš, ktorý patrí ku kľúčovým postavám našej neo-avantgardy, sa ako prvý vizuálny umelec na Slovensku od konca šesťdesiatych rokov 20. storočia začal venovať – ako sám hovorí – „vzťahom v prírode“, neskôr (ako to dnes nazývame) problematike ekológie, devastácii prírody a pamiatok, prostredia, v ktorom žijeme. Dlhodobo rieši kritický koncept premien bratislavského podhradia, tento cyklus tvorí dôležitú časť jeho súčasnej tvorby. Prvýkrát sa k podhradiu ako k problému dostal cez syna Ilju, ktorý ako študent v sedemdesiatych rokoch fotografoval búranie Vydrice – súčasť historickej štvrte Zuckermandel. Túto „tému“ začlenil do svojej (neoficiálnej) prezentácie Bleskovky a plagiáty (Klub výtvarných umelcov a architektov, 1978), ktorou komentoval a kritizoval nové stavebné zásahy v Bratislave, a tých bolo naozaj neúrekom.
Peter Bartoš prevrstvuje obrazový motív – fotografickú – panorámu Bratislavského hradu s podhradím, kolážou textov, novinových titulkov, úryvkov článkov, vlastných písaných komentárov, návrhov na zmeny a maliarskych zásahov. Vzniká akýsi „tekutý“ koncept a „postkoncept“ uvažovania o meniacej sa historickej identite tohto priestoru, kde hradnou skalou začínajú Karpaty, kde sú a boli vzácne prírodné biotopy a archeologické náleziská (keltské a slovanské vykopávky, Vodná veža z 13. storočia). Architekt a pedagóg Alfréd Piffl už od päťdesiatych rokov zadával svojim študentom úlohu zakresliť historickú podobu podhradia, vraj pre budúcnosť. Vtedajšie priority boli však inde. Piffl hovoril, že: „Funkcionalizmus víťazí nad pamiatkami aj tam, kde by bolo možné nájsť prijateľný kompromis.“ Dodajme, že, aj vďaka nesmrteľným developerom, zvíťazil.
Dôležitou stránkou Bartošovej tvorby a činnosti bola vždy aktívna a praktická, ekologická krajinotvorba. V početných projektoch zaoberajúcich sa bratislavským podhradím zužitkoval svoje skoršie skúsenosti, svojho času navrhol ekologický Lesno-lúčny park nad Lamačom (koncept 1972, projekt 1973, výsadba 1979); známe je projektovanie i komponovanie jednotlivých častí bratislavskej ZOO, kde bol zamestnaný (vnútromestskej ZOO krajiny, kopca pre pestovanie huculských koníkov a ďalších). V prípade vízií bratislavského podhradia mu intenzívne sekundovala Ľudmila Rampáková (1945), bývalá televízna autorka a dramaturgička, ktorej sa podarilo upriamiť pozornosť na archeologické náleziská (projekt archeo-parku) a reálne zachrániť najjužnejší skalný výbežok hradného brala so stromom mahalebka, tam zakorenenou, aby sa zakomponovala do existujúceho prostredia. Spolupracovala tiež s Viliamom Figuschom z kancelárie Rady Európy, ktorá ju nominovala na medzinárodnú výstavu Eco-Photography 2007, kde o. i. prezentovala obhajobu bratislavského podhradia.
Peter Bartoš by si v prípade bratislavského podhradia želal aspoň prijateľný a udržateľný kompromis, čo posledných dvadsať rokov vytrvalo ponúkal kompetentným z bratislavskej radnice. Navrhoval rôzne geo-ekologické, krajinotvorné, parkové úpravy hradného brala i miest pod ním, hlavne uchovanie celkového genia loci. Svojhlavo bráni svoju predstavu, toto územie vníma ako cenný doklad spoločného európskeho kultúrneho dedičstva, vždy videl veci v súvislostiach a vo vzťahoch, ktoré sa vo svojich obrazoch-projektoch snažil vizualizovať, rozkresliť a rozpísať. Počiatočný informačný chaos sa mení na originálny vizuálny systém, akýsi obrazový „hypertext“, kde všetko so všetkým súvisí a do ktorého sa môžeme nielen začítať, ale aj zadívať. Toto dielo môžeme brať aj ako pokus o symbolickú duchovnú záchranu Bratislavy – veď celá panoráma je zľava zaliata svetlom, slnečné lúče sa predierajú temnom, ktoré nad nami visí… V autorovom chápaní je to „božie svetlo“, symbol všeobsiahleho a nadčasového dobra. Zachráni nás…?