Čitateľka Andrea nám poslala krásne spomienky na detstvo a svoju ómiku – starú mamu, ktorá milovala rodinné stretnutia a rozprávanie historiek.
Mala som ako väčšina detí dve babičky: oteckovu maminku, ktorú sme volali bábi a mamičkinu maminku ómiku. Bábi zomrela, keď som bola ešte maličká, a preto väčšina mojich zážitkov z detstva a mladosti sa spája s mamičkinou maminkou ómikou.
Ómika pochádzala z Maďarska a hovorila po maďarsky a typickou maďarskou slovenčinou. Mala aj svojho ópapu, vnímala som ho ako láskavého starého otca, ktorý s nami hovoril väčšinou po slovensky alebo nemecky.
Zaujímavé na tejto vzájomnej prešporskej komunikácii bolo, a do dnešného dňa si pamätám, že ako malá žaba som na nich hovorila po slovensky a reagovala na všetko, čo v nemčine a maďarčine u nich doma odznelo. Rozumela som im, akokeby hovorili mojou rodnou slovenčinou.
Hrávala som sa v hoteli Carlton
Bohužiaľ ópapa zomrel, keď som mala 8 rokov a óma zostala sama. V mojich najkrajších škôlkárskych časoch boli niektoré dni výnimočné, lebo som sa mohla „uliať“ zo škôlky a naši ma zobrali k ómame do práce, do hotela Carlton, ktoré bolo pre mňa čarovným miestom.
Celé doobedie som sa mohla hrať v hlavnom salóne, kým ómika upratala. Poobede spojila dve fotelky a ja som zaspala, akoby som bola v škôlke. Každý ma poznal, personál hotela ma zdravil a delil sa so mnou o všetko, čo deti majú veľmi radi. Milovala som tie časy, keď som mohla chodiť krížom krážom po celom starom, ešte nezrekonštruovanom hoteli Carlton ako po zámku.
Ómama, ako každá stará mama mala rada dobré zákusky. Na tie sme chodili do „detskej cukrárne“ oproti hotelu, ktorá ako jediná mala skutočné detské kresielka s malými stolčekmi, pri ktorých dospelí vyzerali ako obri z rozprávky.
Ómika mala veľkú slabosť aj na dobrú zmrzlinu. Na tú sme zas chodili, vlastne sme sa vozili, trolejbusom do Prievozu, lebo tam bola najlepšia. Veľakrát sme si ju v sklenenej termoske odnášali domov na „horšie časy“.
Pricviknuté prsty vo dverách trolejbusu
Do trolejbusu sme museli nastupovať vždy prednými dvermi a sedávali sme hneď pri dverách, aby sme videli na cestu, a aby nás videl vodič pri nastupovaní a vystupovaní. Dvere sa otvárali harmonikovým systémom dovnútra okolo tyčí umiestnených na bokoch dverí.
Ja som väčšinou sedela pri okne, óma na sedadle pri uličke a zvyčajne som sa držala zábradlia predomnou. Neviem, čo ma to raz napadlo, ale bola som neposedná ako všetky deti a miesto zábradlia predo mnou som sa chytila pri otvorených dverách okraja dverového otvoru. Dvere sa zatvorili a mne pricvikli ruku. Mala som strašný rešpekt pred ómikou a hlavne strach z toho, aký „cirkus“ by spustila, keby zistila, že mám pricviknutú ruku do dverí.
Môj strach z následkov bol väčší ako bolesť, ktorú som pociťovala. Trpela som počas celej jednej zastávky, jednak od bolesti a jednak od strachu, aby si to nik nevšimol. Ani som nepípla. Prišla ďalšia zastávka, dvere sa otvorili a ruka sa uvoľnila. Moje šťastie bolo, že sa mi vlastne pricvikli len končeky prstov a tlak nebol taký silný, nakoľko medzi dverami a rámom bolo gumené tesnenie, ktoré tlak na moju ruku zmierňovalo. Prsty som mala červené, ale ómika si našťastie nič nevšimla.
S omikou sme vešali kabáty v Interhoteli
Óma na mňa hovorila stále maďarsky a ja, aj keď som si to neuvedomovala, som jej dlho odpovedala slovensky. Keďže sme sa takto dohovárali aj na verejnosti, museli sme na niektorých pôsobiť trochu zvláštne. Trvalo pár rokov, kým som prešla aj ja na maďarčinu. A tak ma moja babička úplne spontánne naučila hovoriť po maďarsky.
Hotel Carlton ómama vymenila v sedemdesiatych rokoch po smrti ópapu za Interhotel Bratislava, kde pôsobila ako šatniarka. Boli to tie slávne časy „ruských delegácií“, ktoré autobusmi húfne prúdili na Slovensko za rekreáciou a poznaním.
Prvé Vianoce každý z rodiny dostal od ómiky „ušanku“ zo zajaca, potom odolné ruské rádio, ktoré hrá dodnes a mne na zamatových stužkách ešte aj dnes visí na dverách skrine zbierka odznakov.
Do Interhotelu Bratislava som chodila za babičkou zo školy. Písala som si úlohy v červenom salóniku a keď prišla „ruská tlupa“ mali sme plné ruky práce, vlastne kabátov, kožuchov a búnd, ktoré som jej pomáhala preberať od turistov.
Keď bola šatňa plná kabátov, schovala ma pred okoloidúcimi zvedavcami. Rozložila som si na konci šatne stoličky a so zavretými očami som počúvala kazety, na ktoré som si nahrávala hry pre mládež z rozhlasu.
Keď išla cez prechod, zvihla svoju palicu do vzduchu
Niekedy som išla s ómikou do hotela pešo z jej domu. Bola to celkom slušná prechádzka, pretože Óma išla najprv zapáliť sviečku svojmu ópovi a až potom sme sa vybrali do hotela.
V pravej ruke vždy držala bot – palicu pomocníčku, s ktorou ako príslušník polície vo vodorovnej polohe smelo vkročila do vozovky a pri prechádzaní cez cestu ju zdvihla nad hlavu ako terčík a každý vodič okamžite s rešpektom pribrzdil a ona so vztýčenou hlavou prešla svižne cez cestu.
Krížom cez prsia mala vždy kabelku, z praktických dôvodov, aby sa vedela kedykoľvek do nej dostať. Ľavou rukou kliešťovým stiskom držala moju ruku, a ja, chtiac-nechtiac som ju musela nasledovať.
V jej malom byte na prízemí sa vždy stretávala celá naša rodina. Ómika bola veľmi spoločenská a tieto rodinné stretnutia milovala. Keďže mala záľubu vo fotografovaní, začínali tieto stretnutia premietaním diapozitívov.
Bola som jej externou pamäťou
Neskôr, keď už nebolo čo premietať, to boli stretnutia plné spomienok a rozprávania. Samozrejme, hlavným rozprávačom bola óma. Možno aj preto, že stretnutí bolo viac ako zážitkov, niektoré historky z času na čas ómika opakovala. Poslucháčska rodina bola slušná a opakovanie už počutých spomienok nedali najavo.
Po stretnutiach sme to potom rozoberali a ja som jej povedala, že niektoré príhody viackrát opakuje. Keďže si to postupne uvedomovala aj ona, dohodli sme sa, že posunkovým gestom – pošúchaním lakťa jej dám najavo, že danú spomienku sme už počuli. A odvtedy, vždy keď sa rodina a priatelia zišli a mala som tú česť na stretnutiach byť aj ja, som jej dala najavo už spomínaným gestom, že príhodu už spomínala.
Ómika počas rozprávania sem-tam hodila na mňa očkom a ja, keď som sa dotkla lakťa, urobila veľké gesto a lakonicky poznamenala: „ …ale toto som vám už rozprávala“ a nik nechápal ako taká zlatá babička, pri tak pokročilom veku môže mať takú úžasnú pamäť a prehľad o tom , čo nám už rozprávala.
čitateľka Andrea